Z diaľky žmurká na mňa sviežim smiechom.
Och, drahá tvár a taká nevinná!
V hlbokých prístavoch moje oči pristáli –
tam spustila si kotvy, dievčina premilá.

Po štvorročnej prechádzke súco mi je
zhodiť aj tú moju železnú, nech si štrkom hrabne.
Keby tak ona v mojích vlasoch radšej hriebstila! –
vtedy mi povždy neborké vedomie spadne.

Veľa darov v živote som dostal –
spev lýr, tanec anjelov, perly či paloty.
Najkrajším však je jej prítomnosť,
jej pohľad, srdca dotyk a našich duší jednoty.