Nad tým šírim poľom letí havran,
siluety šikmých štítov v pozadí sa mu rozplývajú.
Ponad lesy, vonkoncom bez zábran –
súmerne s vetrom tancuje, ladne sa len dotýkajú.

Majestátny Váh mu pod krídlami praští,
zavše zakrúži ponad ním úctivo.
I zatúži sa mu odpočinúť, rozplývať sa v šťastí,
unášať sa momentom, naplno a poctivo.

Spakruky zosadne havran, vidí dievčinu malebnú.
Z diaľky len potichu sám z prítomnosti plesá.
Realita letkom naberá sýtosť myšlienok farebnú
keď pri jej úsmeve všetko peklo vo svete klesá.