Spomedzi lístia jeseňou prikrytým,
stonka zelená sa pomaly kľuje.
Vysúva biele lupienky pohybom spanilým
nástrahám existencie odoláva v kľude.

Ďakuje aj za ten svoj krátky moment jestovania.
Veď je to produktívnejšie, než byť beznádejná.
Ostatným kvetom zažína úsmev a city milovania.
Predstavte si! To je jej záľuba každodenná.

V bezodnej doline, v hlbokej jari rána,
tam si tá snežienka spokojne kvitne.
Pôvabu jej duše sa aj ten najvyšší skláňa –
Tam na tých lúkach na Hornej Nitre.