Tiene rezonujú výkriky mojej samoty,
v temnote pod ťarchou mojich sĺz naberajú silu.
Rozdrvené kosti sa mi už vstrebali do krvi –
ani peklo ma nespasí v túto pochmúrnu chvíľu.

No v tom prichádzaš Ty s jantárom v rukách –
lebo Tvoje srdce čisté je,
lebo oplývaš ma úplne celá,
lebo nevzdávam sa nádeje.

Emočne horí telo moje, dôkladne a potichu,
rozžeravený sa neubránim žiadnemu pocitu.
Hľa, veď aj kaukazské ohne číro horia!

No tak pochovaj, básnik, tiene aj s infernom!
Netreba ti žitia v tom svete čiernom –
– ony len pusté nekonečné zlo tvoria.