Sonet Červený
23.10.2022
Jej slová sa roztápali v mojej dlani ako vločky snehu,
jej pohľad otváral v mojom srdci slnečnice,
keď svojím tancom vírila lásku a nehu.
A jej vlasy sa kmitali ako vášnivé tanečnice.
Prstom nežne prešla po červenom lúči slnka,
a ten lúč sa hanblivo zakýval od vďaky.
Keď sa odo mňa vzdiali ako v mori vlnka,
mávaním dávam mrakom v diaľke znaky.
No keď sa vlnka vráti znovu ku mne bližšie,
zakaždým mi je na duši milšie
ako dym stúpajúci v letnej noci vyššie.
Jej hlas zaplaví svižne moje vedomie,
bez boja chvatne strácam svoje svedomie.
Zem môže byť čierna, no nebo nie.